Drahí priatelia, prinášam vám druhú časť príbehu o babka, ktorá na staré kolená podnikla cestu okolo sveta. Príjemné čítanie!
Objaví sa veľký nápis:
NIEKDE, NEVIEME PRESNE KDE, PRI BREHOCH, NETUŠÍME PRESNE AKÝCH, KAŽDOPÁDNE, PRI BREHOCH EURÓPY, PRESNE O 6 MESIACOV, 5 TÝŽDŇOV, 4 DNI, 3 HODINY, 2 MINÚTY A 1 INFARKT.
Babka sedí na výletnej lodi a máva vzďaľujúcej sa Európe:
„ Zbohom, moja pravlasť, už sa nikdy neuvidíme, teda ja teba …“
Pridá sa k nej slečna v námorníckom:
„ A čože, pani, čože, také pohrebné reči? A hnedka po ránu?“
Babka zopne ruky:
„ Jáj, milá moja, keby ste len vedeli!“
Slečna:
„ Šak to práve, neviem. Ale, ak si myslíte, že sa niekde nebodaj vykotíme v zákrute alebo do nás narazí vélryba, tak pohoda, starká, zachránia nás stíhačkou, alebo, tak voláko, nó, vážne, videla som to v telke v jednom filme. Nie, … až v dvoch! Áno, vidzíte, tak si volačo hrknite, prípadne šlahnite a relax, babka relax!“
Babka si vzdychne:
„ No, keď myslíte …“
Slečna:
„ Šak to, myslím, som tvor a tak sa tak chovám, néé, teda, pokál nestratím zábrany, ale to sa mi moc často nestáva, vážne, len tak cirka dvakrát za týden, lebo ja nie som néjaká héj počkaj, to teda nije, ja som kaliber 9 mm, to je aj mój nick.“
Babka:
„ Nick? Máte priateľa Američana, či nebodaj Angličana?“
Slečna:
„ Ale, teta, vy ste fakt zábavná, jak z telky za prvej svetovej! Fakticky, to je fejsbúk a pre vás na dlhé vysvetlovanie a ja som akčný týpek, takže, čaves zatál!“
Babka:
„ Dovidenia, moja, dovidenia, … hm, zvláštni ľudia, takí moderní, pokrokoví, len, ťažko im je rozumieť. Čo už! Som stará ….“
Objaví sa nápis:
RIEKA V AFRIKE, KTORÁ SA VLIEVA DO ATLANTICKÉHO OCEÁNU. POZNÁMKA: TO RIEKY OBVYKLE ROBIA.
Malá loďka, v nej sedia dvaja domorodci – černosi – a babka.
Loďka pláva popod most, ktorý sa nápadne podobá na Starý most v Bratislave. Babka neskrýva nadšenie:
„ Aha! Kúsok domoviny! No toto, tu v ďalekej, rozpálenej Afrike, na konci sveta!“
Prvý černoch zareaguje:
„ Sí, sí, … to byt replika večného mostu, sí, sí, Európa. Architekt tam studovat.“
Druhý černoch:
„ Tu nebyt konec sveta, … toto civilizácia! Konec tam vpredu, za velkým morom, tak aspoň vravievala moja prababicka!“
Babka:
„ Ospravedlňujem sa vám, pán černoch, ak som sa vás nebodaj dotkla, to bolo v tom nadšení a afekte, že mi konečne niečo pripomína moju opustenú rodnú hrudu … Ach, ako sa mi len cnie, nuž, ale, kto sa dal na vojnu musí bojovať!“
Prvý černoch:
„ Sí, sí, bojovat, ja vám rozumiem, ja bojoval, strielal, … bum, bum, bum!“
Loďka sa zakymáca.
Druhý černoch:
„ Opatrne, prababka vraviet, tu zit strasné krokodíly!“
Babka:
„ Preboha! Krokodíly! Hádam nás všetkých nezožerú, jáj, tak sa teraz bojím, na smrť ste ma vyľakali, prečo musíme ísť práve tadiaľto?“
Prvý černoch:
„ Bos povedat, najkratsie.“
Druhý černoch:
„ Prababka vyvestit, dobrá cesta.“
Babka si povie pre seba:
„ Čo ma len ešte všetko čaká, v ďalekej Amerike a Austrálii by to predsa malo byt trošku civilizovanejšie, keď prežijem Afriku, prežijem už asi všetko!!!!
Koniec druhej časti, pokračovanie nabudúce. Ďakujem za pozornosť!